Krása v šachu III.

Podarí sa nám spoločne ju dolapiť?

Dopísať poslednú časť napokon trvalo omnoho dlhšie ako očakávaný (a sľubovaný) týždeň. Pripájam preto odkaz na prvú a druhú časť, aby ste si mohli prípadne osviežiť pamäť, pretože na obe časti chcem nadväzovať.

Keď som v dotazníku poprosil od definíciu krásy, mnohí ste mi napísali, že ide o príliš subjektívnu a náročnú úlohu, než aby na ňu bolo možné odpovedať. A predsa je možné tých cca 70 odpovedí, na ktoré ste si trúfli, rozdeliť do štyroch veľkých kategórií. Neboli tak široko rozostrené, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Krása je príjemná emócia

Krása prináša do šachu radosť, a mnohí z vás napísali, že krása je priamo radosť zo šachu. Typické sú napr. takéto výroky:

„Krása šachu = radosť zo šachu.“

„Krása je niečo čo človeka napĺňa, čo ho dokáže urobiť šťastným.“

„Krása je velmi subjektivní, avšak obšťastňující pocit, že jsem zažil něco, co stálo za to.“

„Krása je asi subjektívny pocit zážitku z objavovania, porozumenia, obdivu, uznania, nadšenia.“

Tieto výroky sú správne, samozrejme. Krása naozaj súvisí s radosťou. A predsa krása hádam nie je príjemný pocit. Dokonca neplatí ani to, že každý príjemný pocit je vyvolaný krásou. Ak mi súper padne na čas, je to príjemný pocit; s krásou to ale nemá nič spoločné.

Zdá sa, že nadšenie zo zvláštnych javov je človeku vrodené...(k obrázku patrí video z YouTube)

Aký príjemný pocit teda vyvoláva krása? Povedal by som, že nesebecký. Môžem sa radovať z cudzej krásnej partie, dokonca sa mi môže páčiť kombinácia, ktorou ma môj súper poráža. Ďalšie definície si nechám na neskôr.

Momentka z partie Markoš-Varga, Extraliga SR 2012. Keď mi čierny zahral 55...Sxf5+ a 56...Vh8, necítil som práve príjemné pocity. A predsa je tá kombinácia krásna...

Krása je originalita

Odpovedí, ktoré spájali krásu s originalitou, bolo asi najviac. Uvediem aspoň tri:

„Krása je nečekané, překvapivé řešení situace na šachovnici.“

„Krása je překvapivý, netradiční motiv.“

„Krása je nezvyklá kombinácia, netradičný obrazec, originálne zakončenie.“

Ale opät: nie všetko, čo je originálne, je krásne. Nakamurovo otvorenie 1.e4 c5 2. Dh5 Jf6 3. Dh4 Jc6 4. Se2 Jd4 5.Sd1 je možno originálne, krásnym by som ho ale nenazval; skôr bizarným. A nájdeme aj horšie prípady.

Pozrite si napríklad partiu Larsen-Spasskij, Belehrad 1970. Kto hral originálne a kto krásne? Larsen bol známy svojimi netradičnými myšlienkami. Spasskij hral jednoducho – a dobre.

Krása je spojením kvality a originality. Je skôr nad-obyčajná než neobyčajná. Ale je pravda, že „novosť“ je dôležitým aspektom krásy. To, čo je dobre známe, stráca svoj osviežujúci a vzrušujúci charakter. Tú skúsenosť máme asi všetci – Pražania nechodia na pražský hrad, Benátčania sa neplavia gondolou.

Vratký charakter krásy tiež pekne vystihla táto odpoveď, ktorou plynulo premostím k ďalšej kategórii:

„Kupodivu tu platí obě strany některých polarit - symetrie nebo naopak asymetrie, neočekávanost nebo naopak logika, s jakou se postup z pozice vyloupne, minimalistická prostota nebo naopak žonglérská komplikovanost, harmonie všech figur nebo překvapivý tah úplně mimo vlastní armádu, ucelenost nebo naopak série zvratů.“

Venuša milétska, harmónia tvarov. Ale bola by taká krásna, keby mala ruky?

Krása je celistvosť, harmónia

„Obecně lze asi říci, že krásné je, když partie - nebo její část - do sebe celkově zapadá, plyne, člověk z ní má ucelený pocit jako např. ze symfonie.“

„Z môjho pohľadu je krásna partia, ktorá tvorí jednoliaty celok od prvého ťahu po posledný, v ktorej každý ťah ma svoj zmysel.“

Krásnou podľa tohto kritéria môže byť napríklad partia Rubinstein-Salwe, Lodž 1908. Podobne ako pri najkrajších miniatúrkach, aj pri podobných partiách ale obvykle platí, že sa vydaria hlavne vtedy, ak sú súperi nerovnakej sily. Proste, ak súper nekladie adekvátny odpor.

Táto okolnosť je podľa môjho názoru dôležitá. Zdá sa mi, že to, čo nás na podobných partiách priťahuje, je práve pocit neporaziteľného umu víťaza. Jeho hladká nadvláda nad šachovnicou v nás vyvoláva pocit bezpečia – predsa je vo svete všetko tak, ako má byť...

A tým sa dostávame ku štvrtej a poslednej kategórii vašich odpovedí.

Krása je prejav hlbšieho poznania alebo majstrovstva

„V Abecedě šachu se píše: Krása šachu tkví v kráse myšlenek".

„Krása je hloubka myšlenky a její podání .“

Definice krásy? Jednoduché! Pokud se pri přehráváni musím vrátit zpět o par tahů a přehrát si to znovu, nejspíš to bylo krásné...

Na Chessbase nedávno uverejnili test, v ktorom skupine veľmajstrov a klubových hráčov ukázali nasledujúci diagram so zadaním: „Nájdite najlepší ťah bieleho.“ Počas toho, ako hráč nad diagramom rozmýšľal, mu nasadili špeciálne okuliare, ktoré sledujú pohyby očí.

Samozrejme riešenie očakávame niekde vo vyznačenom sektore. Vyzerá to, akoby biely mal už-už dať mat. V skutočnosti ale v pozícii žiaden mat nie je a najsilnejším ťahom je pozičné a prekvapujúce 1.Jg2.

Ako ukázal výzkum, silnejší hráči boli schopní postupom času rozšíriť svoj pohľad na šachovnicu a dívať sa aj na 1.Jg2; kluboví hráči nie. Tí ako fascinovaní hľadeli len na preplnený kvadrant v ľavom hornom rohu šachovnice.

Rozdiel tkvie v pochopení. Ťah Je3-g2 sa nedá dopočítať. Musí vás napadnúť. A aby vás napadol, musíte šachu  rozumieť. Ťah Je3-g2 je teda stelesnením hlbšieho poznania šachu. A poznanie je krásne.

Zhrnutie všetkých troch dielov

Sľúbil som, že na záver série prezradím svoju definíciu krásy. Najskôr mi však dovoľte, aby som zhrnul všetky čiastkové výsledky do takejto úhľadnej tabuľky:

Čo je pre mňa krása

Myslím, že som vyčerpal všetky svoje možnosti objektívne preskúmať tú vzácny bytosť menom šachová krása. Dovoľte mi preto, aby som teraz napísal celkom osobne, subjektívne, čím je pre mňa. Neberte ma prosím za slovo. Ak ma zaženiete do úzkych, všetko popriem.

Šachová krása je nepraktická. Ale to je v poriadku, pretože všetky dôležité veci na svete sú nepraktické. Robíme praktické veci, aby sme dospeli k nepraktickým, nie naopak.

Krása v šachu rozširuje oči a nadchne. Akoby sa duch v nás o niečo viac nadýchol a bol o niečo slobodnejší a ľahší. Krása súvisí s pochopením, s celistvosťou, s majstrovstvom, s kvalitou. Evidentne súvisí so slobodou ducha.

Je fascinujúce, ako je šachová krása medzi objektívnym a subjektívnym svetom, medzi ľudským vnútrom a predmetmi tam vonku. Ak sa o ňu nesnažíme, nevznikne. Ak sa snažíme, ešte to nestačí. Stvoriť ju môže aj stroj, ale rozoznať ju musí človek.

Myslím si, že je to takto: Duch v nás túži po väčšej slobode, než mu obvykle život prináša. Potácame sa medzi povinnosťami a účtenkami, obmedzeniami svojho tela a záväzkami, plavíme sa ako Odysseus medzi Skyllou a Charybdou. Vnímame svet okolo nás ako nejakú zotrvačnú hmotu, ktorá sa nám stavia na odpor, až je každý deň únavný ako brodenie sa mokrým snehom.

Napravo hypotéka, naľavo zdravotné problémy...

A tak sa hráme. Ako sa ale šachom nejaký čas zaoberáme, nájdeme v ňom podobné javy ako všade inde: obyčajnosť, opakovanie, chyby, námahu, odpor hmoty. (Niekde to tu musí byť, tá výhra... Len to dopočítať... ale ja to sakra nevidím...)

No a krása je, keď ten svet vonku, ktorý stál pred nami ako prekážka, začne zázračne, priateľsky odpovedať. Medzi duchom v nás a šachovými figúrkami to začne súznieť. Poslúchajú, akoby boli živé, nie z dreva. Akoby v nich bol ten istý duch ako vo mne.

Čo bolo proti srsti, je zrazu po srsti. Čo nešlo, zrazu ide.

Krása je chvíľkové prekonanie bariéry medzi ja a nie-ja. A je prísľubom, že raz možno táto bariéra padne úplne.

Alebo inak, krása je vyslyšaná modlitba.

Želám vám krásne Vianoce.

Autor: Ján Markoš