„Ochotne hral čiernymi figúrkami“

Majster sveta Miša Taľ (1936 - 1992) hovorí o stretnutiach so spevákom Vladimírom Vysockým (viz.foto) (1938 – 1980) v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a o dvoch partiách, ktoré spolu zohrali...
Míša Taľ - génius taktiky a bliciek, majster sveta v klasickom šachu z roku 1960 a majster sveta v bleskovom šachu z roku 1989 (keď „jednou nohou v hrobe“ porazil Kasparova), ktorý priniesol svojím štýlom hry a búrlivého života víchor do „nudných“ šachových kruhov, rozpráva o svojich stretnutiach s výnimočným sovietskym umelcom Vladimírom Vysockým.

Vladimír Vysocký bol herec, spevák, gitarista, textár (zložil okolo 600 piesní!) nápodobne nežil štandardným štýlom života. Bol to skromný, malý, nenápadný chlapík, z ktorého však na vystúpeniach sršala hypnotizujúca megadávka energie.
Z jeho hereckých úloh bola najviac vyzdvihovaná rola Hamleta. Jeho piesne sa viac zameriavali na kvalitu textu (v slovenských učebniciach sa dokonca o ňom hovorí ako o básnikovi), v ktorom častokrát pod zásterkou humoru vyslovoval veľké myšlienky.

Českí čitatelia môžu poznať pár jeho piesní vďaka prekladom od Jarka Nohavicu (napr.: Pravda a lež). Pre tých, čo ho poznajú menej, by sa dala veľkosť jeho osobnosti a vplyvu zrovnávať s takými postavami západného šoubiznisu ako bol Jim Morrison, či Curt Cobain...
V tomto článku chceme upriamiť pozornosť na to, aký vplyv mali jeho umelecké výkony na mnohých svetoznámých šachistov tej doby.

Visocký v roli Hamleta

Míša Taľ o Vysockom

„Nikdy som nemohol predpokladať, že moje stretnutia s Vladimírom Vysockým, známosť s týmto nezvyčajným človekom, budú zaujímať čitateľov, inak by som si už vtedy, v dňoch našej známosti, zapísal všetko podrobnejšie. Ale kto to mohol vedieť ...
Dlho sme udržiavali naše dobré vzťahy a bolo zúfalé dozvedieť sa v letných dňoch 1980, keď sa naše šachové družstvo pripravovalo v Novogorsku na akýsi turnaj, už sa ani nepamätám, na aký, správu, ktorá ohromila veľa ľudí.

Zoznámili sme sa za takýchto okolností. Bolo to na jar 1963. Krátko predtým som sa v Moskve podrobil operácii, musel som zostať v hlavnom meste a ponúkli mi, aby som sa zúčastnil zápasu o titul majstra sveta medzi Botvinikom a Petrosjanom ako šachový komentátor denníka Sovetskij report. Chceli mi umožniť revanš, pretože predchádzajúci zápas Botvinnik-Taľ komentoval Petrosjan.
Meno mladého herca Vladimíra Vysockého bolo už vtedy dosť známe. Prirodzene, boli k nemu pribásnené mnohé legendy, ale hovorilo sa o ňom všade.
Ukázalo sa, že komentátor zápasu má viac voľného času ako jeho účastník, a keď mi ponúkli, aby som prišiel do istej spoločnosti, a povedali mi, že tam bude Voloďa Vysockij, samozrejme, že som si našiel čas.

Bolo to v dome starých boľševikov, v byte Ľovu Kočarjana. Predstavili nás a v zápätí som mal pocit, že sa poznáme tisíc rokov. Nebola v tom nijaká dotieravosť. Jednoducho podišiel ku mne ako veľmi starý priateľ a bolo to nákazlivé a obojstranné.
Panovalo tam veľmi uvoľnené ovzdušie. Pán domu Kočarjan, vysoký a trocha zhrbený, sa veľmi podobal na Vysockého, ktorý tu bol ako doma.
Bolo tam veľa ľudí, všetkých som si nezapamätal. Či to Voloďa chcel, alebo nechcel, ale vždy bol stredobodom pozornosti. Takmer celý šachový zápas som každý voľný večer trávil tam. Virvar ľudí. Prakticky každý príchodzí s nástojčivosťou malomeštiaka po troch, piatich, desiatich minútach požiadal Voloďu, aby niečo zaspieval. Voloďa nikoho neodmietol. Odvtedy si pamätám texty niektorých jeho piesní od začiatku do konca.
Voloďa sa chvíľami vzdialil. Bol prítomný, ale vzdialil sa. Pozeral spod obočia, ale podľa všetkého nevnímal nič okolo seba. Díval sa, ale nevidel. Odpovedal jednoslabične. Povedali mi, že pracuje. Nuž a v noci alebo nad ránom bola hotová nová pieseň.

Aký som mal z neho prvý dojem? Sympatický mládenec.
Ospravedlňujem sa, ale nebol to Belmondo. Na ulici by som si ho ani nebol všimol. Ale opakujem, že o pár minút som sa cítil, akoby sme sa poznali tisíc rokov.
Priťahoval ľudí k sebe. Nikoho nestiesňoval. Pôsobil dojmom, že jeho bravúra plní funkciu mimikri. Navonok bol asi veľmi ostýchavý.
Myslím, že Voloďa mal veľa priateľov. Ale pri všetkej jeho prístupnosti si zachovával odstup. Do svojho vnútra púšťal len máloktorých.
Nemyslím, že mňa tam púšťal. Jeho dominantou bola výnimočná dobroprajnosť. Každý človek bol preňho dobrý, veľmi dobrý – do tých čias, kým sa mu nepodarilo dokázať opak.

O čom sme sa zhovárali... A o čom sú jeho piesne? Doslova o všetkom. V takých prípadoch, ako hovoria šachisti, ochotne hral čiernymi figúrkami. Podporil, zapojil sa, rozvíjal každý rozhovor na ľubovoľnú tému. Mal veľkolepý dar – vedel sa fantastický nadchnúť. Ak ho niečo upútalo – a zaujímalo ho veľmi veľa vecí -, rozhovor rýchlo naberal veľmi vysoké obrátky.
Na vystúpeniach sa ma často pýtajú, ako som sa dostal do jeho piesne a či je pravda, že som s ním zohral partičiek desať... v biliarde, v očku, v preferanse (pozn. red.: Vysocký spomína v jednej piesni ako sa s Taľom pripravoval na šachový zápas proti „Fischerovi“). Do piesne som sa zrejme dostal pre rým. Ani jednu spomenutú hru som s Vysockým nehral. Ale málokto vie, že sme spolu zohrali dve šachové partie. Dobre sa pamätám, že v druhej som sa ustavične usiloval navrhnúť remízu...
Pieseň som tuším počul krátko po jej vzniku. Fischer so Spasským vtedy ešte nesadli k šachovému stolíku. Zapôsobila na mňa fantastickým dojmom!

Od pamätného zápasu, počas ktorého sme sa s Voloďom zoznámili, pokiaľ sa pamätám, iba raz prišiel so mnou do divadla Estrády, v ktorom sa zápas konal. Stalo sa to takto. Sedeli sme v byte Kočarjanovcov, bol večer, vedel som, že dostanem zápis partie, a preto som sa nevzrušoval – na komentár budem mať čas ráno. A zrazu som si s hrôzou spomenul na sľub Vadimovi Sviatoslavičovi Siňavskému, že spolu s ním budem komentovať úryvok z partie v rozhlase. Vyskočili sme s Voloďom a uháňali do divadla. Nechal som ho v tlačovom stredisku a odišiel som do kabíny rozhlasových komentátorov. Potom sme sa vrátili ta, odkiaľ sme prišli.

Neskôr sme sa stretávali len sporadicky. Voloďa mal oveľa menej času, a aj ja som prichádzal do Moskvy len veľmi zriedkavo. Niekoľko ráz som mu zatelefonoval. Bol som niekoľkokrát na jeho predstaveniach. Ľutujem, že sa mi nepodarilo vidieť jeho Hamleta. Ani raz sa nám nepošťastilo zísť sa v Rige, kde žijem.
Keď som počúval jeho nové piesne – a nahrávky sa šírili rýchlosťou blesku -, vždy som v nich nachádzal srdečnosť a absolútne neuveriteľnú dôverčivosť, ktorá sa tak prejavovala v našich vzťahoch na jar 1963.
Mám nahrávky jeho piesní. Celá moja rodina ich počúva spoločne. Môj syn Vysockého zbožňuje.

Všetci už vedia, že Garri Kasparov pred každou partiou s Anatolijom Karpovom počúval Rozcválané kone („Koni priviredliviye“). Pričom to robil aj za stavu 0:4, a šachisti sú veľmi poverčiví. Môžem prezradiť – a ja to dobre viem -, že keď sa Karpov pripravoval na dva zápasy s Korčným, na sústredení bol jeho najobľúbenejšou videokazetou záznam Vysockého piesní.“

Koni priviredliviye – Rozcválané / vrtošivé kone

Koni priviredliviye můžete shlédnout na youtube.com

Vysockého pieseň: Česť šachovej koruny (1972)

(pozn. red.: V úvode Vysocký rozpráva o tom, čo ho inšpirovalo, aby napísal túto pieseň)
„Všetci teraz čakáme na priebeh súboja Spasskeého s Fischerom – samozrejme, ak sa bude konať. Všetci sme vzrušení, či k zápasu dôjde, alebo nie. Všetci máme k tomu svoje pripomienky. Všetci si myslia: „Ach, keby som bol na jeho mieste ja!...“ Niektorým ľuďom sa o tom dokonca sníva. Jeden človek mi povedal, ako sa mu prisnilo, že hral s Fischerom. Inšpirovalo ma to na napísanie piesne.
Všetci nevedno prečo usúdili, že je to o Spasskom a Fischerovi. Vôbec to nie je o Spasskom, ale o celkom inom človeku. Takže prosím, aby ste to neplietli.
Pravdaže, je to napoly fantastická pieseň a navyše žartovná. Zatiaľ som napísal dva diely. Ostatné som Vám dlžný.“

1. Príprava

Kričal som: „A kam ste rozum dali,
Keď šachovú slávu vzal nám svet?“
Na športrezorte mi povedali:
„No výborne! Ty ju získaš späť!

Len daj pozor! Silný je ten Fischer.
Hrá bez chyby, ovláda svoj fach.
So šachmi aj spí – sa o ňom píše...“
A vari som včera na svet prišiel?
Mám v zásobe naňho konský ťah!

Och, vy svaly trénované,
Prsty pevne stavané!
Vy drevené, maľované
Veže vyrezávané!

Priateľ futbalista trénuje ma:
„Nevšímaj si zázemie a stred.
Prečítaného ťa ešte nemá –
Nuž ťahaj to po krídle a vpred!...“

Stometrové šprinty som si dával,
V saune chudol, skoro chodil spať.
Aj hokej som doplnkovo hrával...
Nuž som sa ho vôbec neobával –
Rozdrvím ho, ja mu jeho mat!

Och, ty mocných dlaní dvoje,
Ty chrbtový pevný sval!
Och, strelci aj kone moje,
Kto vás viacej miloval?

„Nenáhli sa za konečným cieľom,“
Boxer ma zas poučoval tak.
„Na dištanc ho drž a pracuj telom,
Spoliehaj sa na svoj ľavý hák.“

Česť šachovej koruny je v šanci –
Musí prehrať napriek reklame.
Nuž partičiek desať s Taľom dám si –
V biliarde, v očku, v preferansi.
Taľ povedal o mne: „Nesklame!“

Och, svaly – len neprizabiť!
Och, ty sila v tricepsoch!
Čo tam po figúrach slabých,
Po koňoch a po strelcoch!
A v bufete – len pre zvláštnych hostí –
Posmelil ma kuchár: „Veď si fit!
Prehltneš mu kone, čo tri chvosty
Mali by – máš taký apetít!

Pred tou cestou ďalekou si prihni,
Do plecniaka nabaľ proviant.
Veľkonočný koláč si tam pichni,
Pre dvoch – čo aj Shifer bude pyšný,
Určite má tiež rád plný hrant.“

Korunu my, draví vtáci,
Privezieme určite!
Na súmraku – pešiak spiaci,
Kráľovná – som na svite!

Boli telefonáty aj anonymy,
Radi by ma mnohí načali –
No odvahy iba dodali mi,
Až ma päste svrbieť začali.

Odhalili mi ja takú stránku:
„Fischer ľavou nohou vybaví
Aj ten šachový stroj, Capablanku,
Lebo on sám podobný je tanku
Na kľúčik.“ A ja som bez hlavy?

Sála bude tichá, hluchá,
Aj v časovej tiesni však
Existuje sila ducha –
A nádherný spodný hák.

2. Hra

Prileteli sme – a ihneď k stolom.
Figúrky už v radoch vidím stáť.
Fotoreportéri krúžia kolom –
Oslepujú, chcú ťa pomotať.

Nik ma na lopatky nedá –
Ani tu tým bleskom reportér!...
Nechápavosť – s tou však rátam teda!
Neuhádne Shifer, hoc je trieda,
Akým prvým ťahom hre dám smer.

No prvý ťah naňho vyšiel – aha!
Hašterivec – biele rád má vraj.
A už z e2 na e4 ťahá...
Kdesi som to videl už... Ach, jaj!

Teraz je rad na mne – pracuj, hlava!
Ako v noci v tajge – do tmy streľ!
Viem, kráľovná hlavné slovo máva,
Smie vpred i vzad, doprava aj ľava.
A kôň? Ide do písmena eL!

Vďaka tomu, čo sa so mnou babral,
Učil chodiť po šachovnici –
Vysvitlo, že od strachu som zahral
Otvorenie ako klasici.

Bol som v strehu – len sa nepodceniť.
V hlave som mal rady kuchára.
Figúrky na štamperlíky zmeniť –
Hneď jasnejšia bola by tá hra!

Chce ti zožrať dámu – už sa znáša
K nej vidlička! Zabráň trapasu!
K tomu sústu šikla by sa fľaša –
Nesmie sa piť počas zápasu.

Hladný som – no iba omeletu
A kávu tu majú pod palcom.
Dáko mnoho štvorcov tuším je tu,
Králi sa mi s túzmi zase pletú,
Otvorenie doublé nazval som.

Hovorí sa, že má šťastie sprostý –
Nuž riskujem, nech sa splní sen.
Utrápim ho až do špiku kostí –
Novú dámu urobím si len.

Nevystrájam, len si hľadám svoje.
Dačo vziať! Rad rozbiť na dvoje!
Ísť vežou, či odložiť jej boje?
Rošádu mu načať? Priskoro je.
Nepatrí sa – prvá hra to je.

...Obranu som staroindickú mal –
Sfúkol mi ju ako ľahký stan.
O vojne som pri tom chvíľu dumal,
Ktorú s Indiou mal Pakistan.

Tak žartovať chcel by s ruským bratom?
Mám ja na to svoje opravy!
Vo chvíli, keď dorazí ma matom,
Prehodím ho cez stôl jedným hmatom!
Môj konský ťah – úder do hlavy!

Pustil som sa ešte v boj – veď ani
Tma, keď hľadíš zblízka, nie je tmou.
V ríši šachu pešiak trénovaný
Ako nič sa stane kráľovnou.

Shifer prešiel na úskočný režim:
Vstane, pobehá si, sadá späť,
Navrhuje mi výmenu veží,
Musí sa báť – veď ja, aj keď ležím,
Vzopriem stopäťdesiat kíl jak päť!

Mrknem v jeho stranu šachovnice,
Keď oznámil, že mi dáva šach.
Obnažil som – en pasant – svoj biceps,
Aj sako si vešiam na vešiak.

Hneď je v sále o sto percent tichšie,
Shifer vidí, že neváham vstať –
Víťazný plán hneď mu z mysle zišiel
A ten chýrny a ten slávny Fischer
Zaraz pristal na to, že je pat.

Úryvky z knihy Štyri štvrtiny cesty v preklade Ľubomír Feldek a Milan Tokár, 1990