Hľadanie krásy II.

...či počítače vedia hrať krásny šach a či sa krása časom mení. Na konci nájdete asi najkrajší diagram, ktorý som našiel medzi vašimi partiami, ktoré ste mi zaslali.

Počítač je hluchý skladateľ

Môžu spolu počítače zohrať krásnu partiu? Približne tretina z vás napísala, že nemôžu, obvykle s poukazom na to, že počítače nemajú tvorivého ducha. To by viedlo k paradoxnému javu: ak by ste videli partiu, nevedeli by ste povedať, či je krásna, pokým by vám niekto neprezradil, kto ju hral. Samotné ťahy by nestačili. A to mi pripadá veľmi neintuitívne.

Zdá sa mi, že šalamúnske a správne riešenie dilemy, či počítače hrajú alebo nehrajú krásne, spočíva v akceptovaní rozoznania krásy ako tvorivého činu. Počítače hrajú (občas) krásne, ale nevedia o tom. Alebo pravdivejšie: aj v počítačových partiách sa občas vyskytne krása, ale počítače ju nezaznamenajú. Hodnotenie Rybky sa preto nezachveje. Človek tú krásu rozozná, a v tom je jeho tvorivý príspevok k tomu, aby krása zažiarila. Krása zažiari, až keď ju odhalí (dobrý) vkus.

Ak sa vám zdá, že je to málo, nikdy neplaťte fotografom. Veď oni tiež len odfotili to, čo už je. Vybrali a zarámovali. A smejte sa hľadačom futbalových talentov. Oni tiež len rozoznali talent v Maradonovi, keď ešte naháňal mičudu kdesi v prachu na argentínskej ulici.

Šachová krása sa plynutím času (ne)mení

Je krása nemenná, alebo sa mení? Väčšina z vás odpovedala, že šachová krása ostáva stále rovnaká, ako vidno na grafe nižšie. Mnohí ste si ale sťažovali, že otázka je postavená príliš ostro; že by bolo lepšie dať viac jemnejšie rozlíšených možností.

Klinec po hlavičke ale trafil podľa môjho názoru Lukáš Starý, ktorý lakonicky napísal: „Krása sa nemení, vyvíja sa.“ Ja by som možno zmenil slovo a napísal:

Šachová krása sa nemení, ale obohacuje sa. Rozširuje sa. Čo bolo pred 100 rokmi naozaj krásne, je krásne dodnes. Dnes ale vznikajú krásne partie, ktoré pred 100 rokmi možné neboli, proste preto, že šachové pochopenie to neumožňovalo.

Spomeňte si len na partiu Morozevič – Vachier-Lagrave z minulého dielu. Aljechin ju proste hrať nemohol: nehrali sa takéto otvorenia, nehralo sa takto. A už vôbec nemohol hrať partiu Rybka-Naum citovanú vyššie; to i dnes zvládnu len počítače, ľudskí hráči ešte nie.

Podobne je to s architektúrou. Pražský hrad je krásny stále, ale mrakodrapy, domy zo skla a podobné, často veľmi pekné budovy v tom čase postaviť proste nemohli. Dnes máme jedno i druhé. A dovolím si povedať, že o niečo viac nás vzrušuje to druhé, to súčasné. To je „naša“ krása.

Skúsené oči vidia viac krásy

Do dotazníka som vpašoval i dve politicky nekorektné otázky. Chcel som vedieť, či silnejší hráči hrajú krajší šach, a či majú lepší  šachový vkus. Tu sú výsledky:

Už tu je viditeľný mierny nesúhlas. V otázke vkusu (možno nevhodne položenej) je ešte výraznejší:

Priznám sa, že keď som videl tieto výsledky, bol som na rozpakoch. Súhlas v prvej otázke som považoval za takmer automatický. Naozaj si myslím, že Kramnik hrá krajší šach ako Pavel Čech (Pavle odpusť), a ten zase krajší šach ako hráč 2VT, ktorý ale hrá krajšie ako amatér, čo sa včera naučil ťahať. Tu sú moje dôvody.

• Predstavte si paralelu s inými činnosťami. Beží krajšie Bolt alebo Markoš? Hrá futbal krajšie Messi alebo nejaký útočník z druhej ligy? Barcelona alebo Zvolen C? Píše krajšie Kundera alebo desaťročné dievča? Vyrobí krajšie hlinené džbány profesionálny hrnčiar, alebo amatér, ktorý druhýkrát prišiel na večerný kurz?

• Druhý argument je empirický. Na Sinquefield Cupe 2014, najsilnejšom turnaji za posledný rok, sa hralo dohromady 30 partií. Z nich aspoň tieto (celá šestina) sú vyslovene pekné:Carlsen-Caruana,Caruana-Aronian,Vachier-Lagrave – Aronian,Topalov-Nakamura,Aronian-Topalov. A to som ani nepozeral všetky partie, len čo som si spomenul popamäti. Neviem si ale predstaviť, že by ste (povedzme) v2.lige F roku 2013/2014našli päť takýchto pekných partií. A to vyberáte nie z 30tich, ale približne z 520 partií. Ak má niekto čas a chuť, skúste to!

• Tretí argument je možno trochu podivný, ale má svoju logiku. Keď spolu hrajú dvaja výrazne nerovnocenní hráči, silnejší obvykle vyhrá. A počuli ste niekedy, že by niekto krásne prehral? Vyhrať sa krásne dá, ale prehrať sa dá len statočne; krásne sotva. Chyba je málokedy krásna.

Samozrejme, aj kluboví hráči môžu hrať pekne. Nájdu pekný úder, kombináciu. Ale niektoré oblasti šachového poznania im ostávajú skryté, a preto niektoré naozaj krásne kusy proste nevytvoria. Podobne ako orchester môže zahrať väčší rozsah skladieb ako kapela zložená z troch nástrojov, aj veľmajster dokáže vytvoriť väčší rozsah krásy ako klubový hráč. Krása šachovej tvorby sa podľa mňa zvyšuje so silou hráča, podobne ako sa postupne obohacuje s časom.

Možno je dobré nastoliť paralelu s láskou k vínu. Keď pijete víno prvýkrát, môže to byť Hradná Pani, Ostravský Kahan alebo iné čučo. Opijete sa tak či tak, ste ohúrení, a poviete si: „Aké skvelé víno.“ Podobne aj amatér, keď uvidí prvýkrát mat na f7.

Keď ale vyskúšate aj niekoľko iných vín, zistíte, že dobré sudové víno je omnoho lepšie ako tá podivnosť, ktorú ste pili prvýkrát. Podobne ako klubový hráč, ktorý pochopil, že korektná pozičná partia je v niečom omnoho krajšia ako nekorektný ale napohľad efektný útok.

No a keď pijete roky a víno študujete, viete, že niektoré vína sú meditatívne, na dlhé popíjanie, iné sa hodia k francúzskym syrom a zase iné k rybe. Niektoré sú dobré na osvieženie, iné na vychutnávanie. Neodsudzujete sudové víno, lebo to má tiež svoju dôstojnosť. Poznáte ale aj lahodné chute starých a tajomných vín. Vyskúšate ľadové víno, barikové víno, hľadáte chuť rôznych experimentov. Tak vidia profesionálni hráči šach. Neodsudzujú peknú malú kombináciu či dobre vedenú pozičnú partiu podľa klasických vzorov. Poznajú ale ešte aj inú krásu. Skúsené oči vidia viac.

K vkusu: Predstavte si, že traja hráči vydajú knižku nazvanú „Najkrajšie šachové partie, môj výber“. Jedným z nich bude David Navara, druhým váš kolega N. N. z klubu, ktorý má rating 2200 a tretím pán X, ktorý hráva šach len na serveri kurnik.pl a v živote vážnu partiu nehral. Od koho by ste si knižku kúpili? A prečo?

Krásna neznáma

Aj keď nadpis asi skôr evokuje názov populárnej piesne, ostávame pri šachu. Ako kompenzáciu za svoje elitárstvo v posledných odstavcoch zverejním pre mňa najkrajšiu z vašich partií, ktoré ste mi poslali do dotazníka.

Vojta – Michalička, Open Tatry 2013

Čierny v pozícii na diagrame prejavil obdivuhodnú zdržanlivosť a našiel dva tiché ťahy, ktoré ako jediné vedú k vyhratej pozícii. Ťahom 27...Kg8! nechal ...Jd5 nekrytého, aby sa po 28. Vd1 Jc6! ukázalo, že nie je možné ho brať. „Pre vás možno primitívne, ale ja som zažíval extázu tri dni, “ napísal mi víťaz partie. Nuž, nie, nevidí sa mi to primitívne. Je ťažké rozhodnúť sa pre chladnokrvné ...Kg8 v okamihu, keď sa toho toľko deje na inom úseku dosky.

Platonická krása

A napokon pridávam ešte jeden diagram, krásny ťah, ktorý sa nestal. Ťah-sen, skutočná platonická krása. Zaslaný anonymným šachistom. Taľ-Ljavdanský, Majstrovstvá ZSSR 1964/65. Po 26. ťahu bieleho vznikla nasledovná pozícia:

Najsilnejším ťahom čierneho v pozícii je napohľad absurdné 26...Vfe8; ťah, ktorý akoby ignoroval všetky hrozby a celkovú logiku pozície. Akoby si veža na f8 žila podľa iných zákonov ako zvyšok šachovnice. A predsa ide o najsilnejší ťah.

Tu končí druhá časť Hľadania krásy. V tretej a poslednej časti, ktorá vyjde približne za týždeň, sa dotkneme otázky, či musí byť krása nutne originálna. Tiež sa pohrám s vašimi definíciami krásy. A možno sa odvážim ponúknuť aj tú svoju.