V čom však tá krása vlastne spočíva – nuž, to už je iná otázka. Poďme sa jej spoločne pozrieť na zub.
Viac očí viac vidí. Aj preto som poprosil vás, čitateľov stránky nss.cz, aby ste mi pomohli s chytaním onoho vzácneho zvieraťa menom šachová krása. Dostal som 149 odpovedí, z nich mnohé vtipné, a niektoré naozaj inšpiratívne. Ďakujem za ne, v ďalšom texte budú často využité. Na konci každého článku navyše nájdete ukážku krásnej partie alebo pozície, ktorú mi odporučil niektorý z respondentov.
Je krása dôležitá?
Aby som zistil, či mám vôbec míňať energiu na sériu článkov o kráse, nenápadne som prepašoval do dotazníka otázku, či je vôbec krása pre šachistu dôležitá. Odpoveď ma príjemne prekvapila. Napokon, posúďte sami:
Veľká väčšina šachistov bez ohľadu na výkonnosť považuje krásu za dôležitý element potešenia v šachu. Nie je nám jedno, či vyhráme partiu skvelou kombináciou alebo po trápnej chybe súpera. Šachisti sú menej praktickí, ako by sa mohlo zdať...
A vôbec ľudia sú menej praktickí, ako by sa mohlo zdať. A to je dobre. Praktickosť sa totiž týka len prostriedkov, nie cieľov. Inak povedané: robíme praktické veci, aby sme mohli robiť veci nepraktické, a nie naopak. Dôležité veci sú vždy nepraktické.
Akú krásu hľadáme?
Ak sme sa teda zhodli, že šachová krása je dôležitá, môžeme pokročiť ďalej. Akú krásu hľadáme? Dovoľte mi vymedzenie, nech ja nepíšem o koze a vy nečítate o voze.
Ak hovorím o šachovej kráse, hovorím striktne o kráse šachovej hry, kráse ktorá vzniká v šachovej partii. Nehovorím napríklad o kráse figúrok: áno, dá sa z nich postavať veža do výšky, ak dáte na seba 4 veže a podopriete koníkmi; áno, sú pekne vysústružené. To je ale krása rezbárska či iná, nie šachová. Nehovorím ani o kráse šachových problémov. Ani o kráse šachových vtipov. Úloha „Biely potiahne 1.f3 2.Kf2 3.Kg3 4.Kh4 a dostane mat“ je pekná, ale jej krása je trochu iná.
Ostaňme pri praktickej partii.
Krásny šach, ale nie je to krása, ktorú hľadám...
Odkiaľ pochádza krása v šachu?
Na druhej strane je ťažké si predstaviť, že by šach bol natoľko výnimočnou hrou, že by krása bola nejako vpísaná do jeho pravidiel. Tie sú len akousi nádobou, priestorom, v ktorom sa môže krása ukázať. Ak by sme zmenili chod jednej figúrky, stále by vznikali krásne partie. Ak dve, stále by to tak bolo. V dáme vznikajú krásne partie; v go vznikajú krásne partie, v shogi tiež.
S troškou nadsadenia sa dá povedať, že keby existovala hra, pri ktorej je potrebné hádzať zápalku na štvorčekový papier tak, aby preťala čo najviac čiar, po čase by sa okolo tejto hry objavila „kultúra“ a niektoré hody by boli považované ako krajšie ako iné. Šach je samozrejme neporovnateľne komplikovanejšou hrou, ale ničím výnimočnou. Nepochádza z vesmíru...
Krása šachovej partie má viac čo do činenia s človekom, s ľudským duchom, ako so šachom ako špecifickou hrou. Šach je len jedno zo zrkadiel, v ktorom sa krása môže ukázať. Inými sú výtvarné umenie, literatúra, móda a podobne.
Ak teda napíšeme niečo o šachovej kráse, píšeme
o kráse ako takej, ako sa zjavuje v jednom (krivom?) zrkadle.
Prvý klenot
Aby som vás neunudil svojimi čisto teoretickými úvahami, na koniec prikladám jednu ukážku šachovej krásy. Mnohí z vás mi odporúčali partiu Kasparov-Topalov, Wijk an Zee 1999, tá je ale chronicky známa, tak na ňu pripájam len odkaz. Druhé miesto získala partia Gufeld-Kaválek, Marianske Lazne 1962, známa aj ako „kavalanche“. Pre mňa je ale asi najkrajšia zo skvostov, ktoré ste mi odporučili, partia Morozevič – Vachier-Lagrave, Biel 2009.
Na nss.cz ju okomentoval len zbežne Viktor Novotný. Na Chessbase si získala viac pozornosti. Najlepšie je ale okomentovaná víťazom partie v samotnej Mega Database 2014. Nižšie sa pozrieme len na niekoľko momentov, a čisto z estetického pohľadu.
Ide o šachovú krásu moderného typu: chaos na šachovnici, figúrky akoby záhadnou antigravitačnou silou vyvedené zo svojich obvyklých dráh, králi voľne v priestore, vežu na h7 a pešiaka na g6 spája podivné priateľstvo... A tiež sa mi páči, že napokon triumfovala obrana, umenie podceňované medzi klubovými hráčmi.
Čo je ale dôležitejšie, ide o krásu, ktorá sa
„stala“. Hráči nehrali ani bezchybne, ani zrejme netušili, čo na šachovnicu
vypustili. Celá partia pôsobí dojmom živelnej pohromy. Akoby na šachovnicu
vstúpilo zemetrasenie a hráči sa silou-mocou snažili udržať na doske.
Dá sa krása vyrobiť?
Dovoľte mi ešte predsa malú odbočku, ktorá ale súvisí s posledným odstavcom. Do dotazníka som vsunul aj otázku, či je možné šachovú krásu „urobiť“, „uvariť“. Tu sú odpovede:
Zdá sa, že platí zvláštna asymetria, v šachu a snáď i v iných oblastiach života. Šachista sa môže rozhodnúť, že bude hrať nepekne, sucho, na remízu, málo kreatívne. Nemôže sa ale rozhodnúť, že bude hrať krásne. Môže prispieť svojou polcestou, zvyšná polovica diela však je na – ani nie súperovi, ale na hviezdach, bohyni Caisse, či na prostom šťastí. Krása je slobodná, dá sa s ňou vyjednávať, nedá sa jej však zmocniť.
Myslím, že toto nie je záležitosť čisto šachovej krásy. O tom, ako zvonku prichádza inšpirácia k spisovateľovi, je tento pekný TED talk. Zapnite si české titulky ikonkou "subtitles" v pravom dolnom rohu videa. Na českom trhu tiež kedysi vyšla táto skvelá kniha.
Vráťme sa ale k našej partii:
.png)
Omlouvám se, nechci se nikoho dotknout, nevím, zda jsou všichni v obraze. Možná by neškodil odkaz na původní zadání Markiho. Bral to opravdu ze široka, chtěl vědět názory lidí na více otázek než v článku "I." odpovídá. Odpovědi další budou v dalších dílech. Kdo zadání "nepamatuje", je pro něj nyní vytržené z kontextu úvah.
Jinak Marki píše "náročné" články, u kterých je potřeba přemýšlet a to je na tom krásné, to se mi líbí
.
Čím víc o kráse v šachách přemýšlím, tím stejně mi to nejde. Myslím, že potíž je právě v samotném pojmu. Můžu krásu chápat jako hodnotu, tedy jako něco objektivního (asi jako Platón a jeho pravda, láska, krása). Potom je otázka, jak to přenést do šachové partie (která se proti životu liší podstatně v tom, že šachy jsou "uzavřené" ve smyslu konečného počtu možností). Nebo ještě jinak - je krásné pouze to, co je pravdivé? Je to bezchybná partie?... Nebo můžu krásu chápat subjektivně. Něco jako: krásné je to, co mi poskytne estetický požitek, zážitek. Oba ty pohledy mají svá úskalí... A teď když to po sobě čtu, tak si říkám, jestli jsem opravdu napsal, co jsem chtěl:) Náročné téma.
ad giocozo: Možná pro autora to bude inspirující, ukazuje se, že kde krása je, není potřeby vytvářet další, ale když se (u) kolem šachovnice nic krásného nenachází, je potřeba ji stvořit na ní.
giocozo: Pro mě vždy byla nejrušivější formou krásy pěkná soupeřka. Co je proti tomu virutální krása odehrávající se na šachovnici. A to nemluvím o tom, že často ty nejlepší kombinace zůstanou jen v propočtech soupeřů. Jinak článek je velmi inspirující.