Hľadanie krásy I.

V čom však tá krása vlastne spočíva – nuž, to už je iná otázka. Poďme sa jej spoločne pozrieť na zub.

Viac očí viac vidí. Aj preto som poprosil vás, čitateľov stránky nss.cz, aby ste mi pomohli s chytaním onoho vzácneho zvieraťa menom šachová krása. Dostal som 149 odpovedí, z nich mnohé vtipné, a niektoré naozaj inšpiratívne. Ďakujem za ne, v ďalšom texte budú často využité. Na konci každého článku navyše nájdete ukážku krásnej partie alebo pozície, ktorú mi odporučil niektorý z respondentov.

Je krása dôležitá?

Aby som zistil, či mám vôbec míňať energiu na sériu článkov o kráse, nenápadne som prepašoval do dotazníka otázku, či je vôbec krása pre šachistu dôležitá. Odpoveď ma príjemne prekvapila. Napokon, posúďte sami:

Veľká väčšina šachistov bez ohľadu na výkonnosť považuje krásu za dôležitý element potešenia v šachu. Nie je nám jedno, či vyhráme partiu skvelou kombináciou alebo po trápnej chybe súpera. Šachisti sú menej praktickí, ako by sa mohlo zdať...

A vôbec ľudia sú menej praktickí, ako by sa mohlo zdať. A to je dobre. Praktickosť sa totiž týka len prostriedkov, nie cieľov. Inak povedané: robíme praktické veci, aby sme mohli robiť veci nepraktické, a nie naopak. Dôležité veci sú vždy nepraktické.

Akú krásu hľadáme?

Ak sme sa teda zhodli, že šachová krása je dôležitá, môžeme pokročiť ďalej. Akú krásu hľadáme? Dovoľte mi vymedzenie, nech ja nepíšem o koze a vy nečítate o voze.

Ak hovorím o šachovej kráse, hovorím striktne o kráse šachovej hry, kráse ktorá vzniká v šachovej partii. Nehovorím napríklad o kráse figúrok: áno, dá sa z nich postavať veža do výšky, ak dáte na seba 4 veže a podopriete koníkmi; áno, sú pekne vysústružené. To je ale krása rezbárska či iná, nie šachová. Nehovorím ani o kráse šachových problémov. Ani o kráse šachových vtipov. Úloha „Biely potiahne 1.f3 2.Kf2 3.Kg3 4.Kh4 a dostane mat“ je pekná, ale jej krása je trochu iná.

Ostaňme pri praktickej partii.

Krásny šach, ale nie je to krása, ktorú hľadám...

Odkiaľ pochádza krása v šachu?

Na druhej strane je ťažké si predstaviť, že by šach bol natoľko výnimočnou hrou, že by krása bola nejako vpísaná do jeho pravidiel. Tie sú len akousi nádobou, priestorom, v ktorom sa môže krása ukázať. Ak by sme zmenili chod jednej figúrky, stále by vznikali krásne partie. Ak dve, stále by to tak bolo. V dáme vznikajú krásne partie; v go vznikajú krásne partie, v shogi tiež.

S troškou nadsadenia sa dá povedať, že keby existovala hra, pri ktorej je potrebné hádzať zápalku na štvorčekový papier tak, aby preťala čo najviac čiar, po čase by sa okolo tejto hry objavila „kultúra“ a niektoré hody by boli považované ako krajšie ako iné. Šach je samozrejme neporovnateľne komplikovanejšou hrou, ale ničím výnimočnou. Nepochádza z vesmíru...

Krása šachovej partie má viac čo do činenia s človekom, s ľudským duchom, ako so šachom ako špecifickou hrou. Šach je len jedno zo zrkadiel, v ktorom sa krása môže ukázať. Inými sú výtvarné umenie, literatúra, móda a podobne.

Ak teda napíšeme niečo o šachovej kráse, píšeme o kráse ako takej, ako sa zjavuje v jednom (krivom?) zrkadle.

Prvý klenot

Aby som vás neunudil svojimi čisto teoretickými úvahami, na koniec prikladám jednu ukážku šachovej krásy. Mnohí z vás mi odporúčali partiu Kasparov-Topalov, Wijk an Zee 1999, tá je ale chronicky známa, tak na ňu pripájam len odkaz. Druhé miesto získala partia Gufeld-Kaválek, Marianske Lazne 1962, známa aj ako „kavalanche“. Pre mňa je ale asi najkrajšia zo skvostov, ktoré ste mi odporučili, partia Morozevič – Vachier-Lagrave, Biel 2009.

Na nss.cz ju okomentoval len zbežne Viktor Novotný. Na Chessbase si získala viac pozornosti. Najlepšie je ale okomentovaná víťazom partie v samotnej Mega Database 2014. Nižšie sa pozrieme len na niekoľko momentov, a čisto z estetického pohľadu.

Ide o šachovú krásu moderného typu: chaos na šachovnici, figúrky akoby záhadnou antigravitačnou silou vyvedené zo svojich obvyklých dráh, králi voľne v priestore, vežu na h7 a pešiaka na g6 spája podivné priateľstvo... A tiež sa mi páči, že napokon triumfovala obrana, umenie podceňované medzi klubovými hráčmi.

Čo je ale dôležitejšie, ide o krásu, ktorá sa „stala“. Hráči nehrali ani bezchybne, ani zrejme netušili, čo na šachovnicu vypustili. Celá partia pôsobí dojmom živelnej pohromy. Akoby na šachovnicu vstúpilo zemetrasenie a hráči sa silou-mocou snažili udržať na doske. 

Dá sa krása vyrobiť?

Dovoľte mi ešte predsa malú odbočku, ktorá ale súvisí s posledným odstavcom. Do dotazníka som vsunul aj otázku, či je možné šachovú krásu „urobiť“, „uvariť“. Tu sú odpovede:

Zdá sa, že platí zvláštna asymetria, v šachu a snáď i v iných oblastiach života. Šachista sa môže rozhodnúť, že bude hrať nepekne, sucho, na remízu, málo kreatívne. Nemôže sa ale rozhodnúť, že bude hrať krásne. Môže prispieť svojou polcestou, zvyšná polovica diela však je na – ani nie súperovi, ale na hviezdach, bohyni Caisse, či na prostom šťastí. Krása je slobodná, dá sa s ňou vyjednávať, nedá sa jej však zmocniť.

Myslím, že toto nie je záležitosť čisto šachovej krásy. O tom, ako zvonku prichádza inšpirácia k spisovateľovi, je tento pekný TED talk. Zapnite si české titulky ikonkou "subtitles" v pravom dolnom rohu videa. Na českom trhu tiež kedysi vyšla táto skvelá kniha.

Vráťme sa ale k našej partii:

Morozevič – Vachier-Lagrave, Biel 2009

Prvé zastavenie. Morozevich zahral odvážne 13. Jf4, a po 13..e5 14. Jfe6 vznikla na šachovnici hotová džungľa. Krásna sa mi zdá jednak symetria jazdcov, ako aj ich odvaha vstúpiť do vidličky.

Druhé zastavenie. Biely zahral 22.g6+, ale vyhrať mohol po prekrásnom 22.Se6+, keď po 22...Kxe6 23.Dg6+ Jf6 24.gxf6 gxf6 25.De8+ Kf5 26.Jd4+ Kf4 27.Je2+ Kf5 vyhráva ťah, ktorý obaja hráči prehliadli. Vidíte ho vy? Že biely ignoruje visiaceho ...Je3, spomínam len na okraj.

Tretie zastavenie, ktoré urobilo partiu ikonickou. Čierna veža urobí vlastnému monarchovi luft ťahom 27...Vh7, na tomto poli pobudne 25 ťahov, väčšiu časť z nich bez ústupového poľa, aby následne zahrala 51...Vh8 a vyhrala partiu. Úžasná zdržanlivosť pg6!

Štvrté zastavenie. Chaos a napätie je na maxime. Maxime zahral 35...a4, čím konečne vyrovnal hru. Sám tento svoj ťah označil za najlepší v partii. Estetika pozície tu podľa mňa vychádza z porušenia všetkých obvyklých pravidiel, akoby na šachovnici zavládol iný typ gravitácie alebo čo. Mnohé (napríklad postavenie Ke4) je možné len vďaka rôznofarebným strelcom, ktorí vytvorili na šachovnici akoby dve paralelné reality.

Piate zastavenie. Maxime vyriešil otázku, ako dostať vežu do hry, krásnym 52...Jh7. Páči sa mi, že na toto úplne absurdné pole smeruje už druhá figúrka, ako tiež to, že v pozícii existujú dve zvodnosti. 52...Jxg6 53.Sxg6 s ďalším tancom bieleho kráľa na e6-d7 je remíza, podobne i 52...Jd7 53.Sxd7 s ďalším Ke6 a Sa4-b5-a4.

Posledné, šieste zastavenie. Čierny zahral napohľad najhorší ťah v pozícii, ktorý však vedie najjednoduchšie k výhre. Urobil 72...g5, aby uvolnil Vd8 od krytia poľa h8.

Ako vidíte v tejto partii, krása pozície je často niečo, čo geneticky prechádza z materskej pozície na dcérsku. Postavenie na kráľovskom krídle bolo natoľko zvláštne, že vyprodukovalo hneď niekoľko unikátne krásnych ťahov.

Tu končí prvý diel Hľadania krásy. V druhej časti, ktorá vyjde približne o týždeň, sa pokúsim zodpovedať na otázku, či aj počítače môžu hrať krásnu partiu, a či sa šachová krása mení v čase alebo nie.

Autor: Ján Markoš

(Komentuje GM Maxime Vachier-Lagrave)